Retro> I.A.X. Jedenacty kontakt s detmi

FROM: "Juraj Kizak" | Save Address
DATE: Sat, 18 Jan 2003 23:05:29 +0100
TO:
SUBJECT: X. Jedenacty kontakt s detmi



Prave som sa vratil z navstevy deti… Sobota, 9.30-11.30 am. Jedenasta, prva po 15 dnoch znova..., predtym, pod “court order” desat za cca 14 dni. Boli sme dnes v ZOO. Paul LaBarre to zariadil nakoniec [aj dohodol co robit s detmi...], podarilo sa mu presvedcit Hanku, aby som deti videl… Este vcera vecer mi hovoril, ze nechcela ani teraz navstevu dovolit… Citim sa ako prosiaci o almuznu… Poddany Krala. Vazen Tryznitela.

Paul ma priviezol autom ku vchodu do ZOO, deti a Hanka tam uz boli. Je to prvykrat, ked sme si deti “predavali” priamo. Hanka podala ruku Paulovi, samy usmev… Mna ignorovala, moj pozdrav tiez – za pritomnosti deti. Zopakoval som slusne pozdrav, ked sa z Paulom dovitala… Opat ma ignorovala. Za pozorneho sledovania deti… Tak mali teda dnes na vlastne oci a usi vzor vo vlastnej Maminke, ktora im ukazala, ako sa k sebe spravaju “slusne” dvaja dospeli ludia, a rodicia svojich deti… a podla toho pokracovali aj oni cele dve hodiny, vidiac co sa “slusi a patri”…. Nina mi na privitanie tak ledabolo aspon zamavala rukou a pomedzi zuby nieco – az na moj opakovany pozdrav – prehodila. Malo to znamenat asi “Hello”. Adam bol tvrdsi - ide do puberty mimo ine – neobtazoval sa mi venovat vobec pozornost…

Paul to vsetko sledoval… tvrdi, ze mi chce pomoct sa k detom vratit, ako mi povedal na koniec, vrajmtie deti teraz musime tak akceptovat, ake su, bez ohladu na to, co je pricina, azacat z toho… Na konci mi povedal, ze videl priznaky “zavrzenosti rodice” = parent’s alienation. Kto by nevidel… na to nem,usi byt clovek studovany, aby to videl, su tak jasne… Cez to vsetko som bol rad, ze to videl, lebo ked sa o nich vie – tak sa s tym nieco moze robit. Takze sme bloumali ZOO, deti sa rozpravali hlavne same so sebou, na moje otazky a pokusy o konverzaciu viac ci menej sa sanzili neodpovedat, alebo ich ignorovali, alebo v nejlepsom pripade im to bolo jedno. Stylom “I don’t know”, “I don’t care…” Takze som sa citil, akoze sa im vnucujem so vsetkym. Bolo to smutne… je mi ich tak luto, pretoze sa to vrati v ich zivotoch niekedy, co sa dnes deje… Kazdy, den, kazda minuta v tomto stave, do kotreho sa dostali – nie samy – za tie tri roky co im bolo vstepovane to I ono bez toho, aby si mohli urobit vlastny nazor, upravit si ho z druhej strany – resp. a to je to najlespise – aby sa nikdy do ich usi a zivotov nedostalo to – co sa dostalo, bohuzial… Na konci som im ako obycajne povedal ze ich mam rad…. “Mam Ta rad, Adam” Mam ta rad Nina…” a ptoom este anglicky, aby to rozumel Paul… V tu chvilu stali chvilu u mna, pretoze ich paul vratil, ked uz uteklai k brane bez toho, aby sa rozlucili…

Uprostred ZOO je destke ihrisko, chvilu sa tam deti hrali… Nina si odlozila bundu a drahy dalekohlad na lavicku [nedovolila mi sa do neho pozriet, ked som s ajej slusne opytal, bol som zvedavy, ako zareaguje…], Adam flasu z vodou… Potom na to zabudli, a isli sme do najblizsieho pavilonu sa pozriet na dikobraza, ktorehgo tam obdivovali… Pretoz e mi nedovolia aby som sa akejkolvek ich veci co I len dotkol, tak som tie veci na lavicke sledoval z dialky, pokial sa hrali… Ked sme boli v tom pavilone u toho dikobraza uz dlho, a na lavicku som nevidel, tak som po tie veci isiel, zatial co deti pocuvali panie od dikobraza, co I m o otm nieco vysvetlovali, ako aj dalsim detom… Vratil som sa, Nina si hned vsimla, ze mam jej budnu v ruke a dalekohlad… – a hned si pre to isla. Nic mi nevycitala, aj ked som jej v tvari videl, ako sa v duchu durdi, ze na tie veci zabudla a ja sa o nich postaral, ako sa jej nepaci, ze sa to stalo – ale nevynadala mi ;-) … Tak som jej tie jej veci podal, ked si po nich bez slova prisla divne sa tvariac… vzala si ich, nepodakovala, ako skoro ani raz z tych cca patdesiat prilezitosti slusneho chovania, ked deti maju podakovat za tych nasich desat spolocnych navstev tu v USA… Paul stal u mna, sledoval to. Ked Nina odo mna bez slova odchadzala – a ja som to nechal byt – “mam vraj si s nimi uzivat” teraz “just have a lof of fun with them” – tak jej povedal: “Nina, otec Ti vzal a priniesol veci, co si zabudla, nemala by si mu podakovat”? Nina vedoma si toho, co by mala, s ana neho najprv divne pozrela [avsak vediac, co a ako] sa otocila ku mne a povedala “Thank you”… Smutne. Nemozem sa na nu hnevat. Je nasledok, nie pricina… Pokial niekto nezmeni, neodstrani - v sulade so zakonmi ludskymi, moralnymi a pravnymi, ceskymi, americkymi a mezinarodnymi – pricinu, bude to takto pokracovat viac ci menej do nekonecna… Kde je cesta k zmene? Kto ju pozna ma moc po nej ist nam vsetkym, co ideme neznamo kam dnes lebo nasa spolocnost tu cestu zatial sice mozno tusi, ale nic nerobi, aby sme isli po nej, po tj spravnej a samym nam to neumozni po nej ist bez jej dovolenia?

V Pondelok je volno, Martin Luther King oslava. Povedal som uz predtym Paulovi, ze by som teda deti mohol vidiet I v Pondelok, teda za dva dni, je to sviatok, volny den… Spytal sa Hanky. Nie. Nechce. Nebudem ich vidiet. Co povie Hanka, to sa stane. Nemame teraz ziadny “court order”, a podla ceskeho rozvodoveho rozsudku, ktory je bohuzial nevymahatelny, lebo ho napisala Hanka, resp. jej pravnicka, a ja som jej ho pred tymi rokmi podpisal bez toho, aby som si ho precital, kde je napisane, ze “otec ma pristup k detom a matka mu to bude umoznovat – pokial sa dohodnu…” A vzhladom k tomu, ze Hanka sa dohodnut nechce – deti podla toho ceskeho prikazu nevidim… Ludskost? Nevidim ju, marne sa snazim… Zmenilo s a nieco v pristupe Hanky k vztahu deti ku mne dnes? Ja to nevidim… Ze som deti videl dnes opat po 15 dnoch bez akehokolvek mozneho kontaktu s nimi – je praca dvoch ludi, odbornikov, zo suhlasom sudu v USA – aj ked nie pisomnym – a dalsich pravnikov, court clinique ladies, mediatora zo sudu… takze suma sumarum nas kazde moje sttretnutie s detmi stoji cca 100 usd, 3000 kc nepocitajuc pravnikov… obidvaj odbornici uz nieco vidia, nieco tusia, co sa deje… Cakam, az teda nieco budu schopny zmenit, aje ked je jasne – aspon mne – ze ked matka deti 24 hodin denne sa chova k detom vedome ci podvedome, verbalne ci nonverblane tak, ako mali moznost vidiet na vlastne oci pri nasom dnesnom stretnuti, ked ma ignorovala celym svojim egom, bodylanguage I slovne - tazko sa nieco moze podstatne zmenit… Kde je Boh, Vesmir, Universe, pracvda, laska, Spravodlivost, Sloboda? Je, viem, skusa nas, mna, Hanku… Deti… Je mi tak strasne luto, pretoz enevedia, netusia dnes, mozno len v kutiku svojich dusi – ze nieco nie je ako ma byt, ale jedneho dna sa to ich zivotov dotkne… Dnes I tka oni nemozu nic, len to, co im je dovolene Hankou… Ako velmi by som si prail – aby sa to ich zivotov nedotklo, cim dnes, cim posledne roky prechadzaju… Som bezmocny, jedine co mozem robit, je povedat im ze ich mam rad, ze sa na nich nehnevam, ze vsetko bude v poriadku… A usmievat sa na nich, aj ked po vas “hadzu kamenmi”…

Spomenul som si teraz pisuc poslednu vetu, ako hovorila svoj pribeh zena, dnes riaditelka Rachelfoundation.org. Pamela sa volala, ked jej vratili deti od muza, ktory ju v ich ociach kompletne zavrhol. Bolo to na svetovej konferencii o PAS – prvej svojho druhu – v oktobri 2002 vo Frankfurte, kde som bol, aby som sa dozvedel nieco o tom Parental Alienation Syndrome, syndrome zavrzeneho rodice… Rachel Foundation potom Pamela zalozila, dnes sa venuje po celom uzemi USA jejj neziskovka [501c3 org v systemu americkych neziskovek…] prave tym, co potrebuju pomoc, co su “zavrhnuty” od svojich deti… Naklady na pomoc; Desattisisc dolarov… Moinimalne tritisic vsak cca… Ako mi povedala Pamela osobne, vzdy na to potrebuje prikaz sudu, pretoze inac rodic, ktory toho druheho zavrhuje, teda zavrhujuci rodic – nikdy sam neprestane… Ja zatial ten prikaz nemam, vsetko pokracuje teda dalej v mojom “zavrhovani” v ociach deti druhym rodicom… V amerike je to uz v mnoho pripadoch dovod na zmenu vychovnych pomerov… V CR tiez, pokial by sa zakony v tomto ohlade uplatnovali… Bohuzial, skusenosti hovoria, ze sa neuplatnuju…

Na Pamelu jej tri deti od nejakych troch do 12 rokov v prvy den fyzicky zautocili, zacali ju kopat, hadzat po nej vsetko, co bolo po ruke… Po dohode, “ako jeden muz”, vlastne deti, o ktore predtym bojobvala, aby sa k nej vratili… Bola zmatena, nevedela, co robit… Nepoddala sa zlosti, nenavisti, zlobe – schulila sa do klbka, a nechala sa vlastnymi detmi bit dalej, dokial vladali… Prestali nakoniec, vsetko nakoniec ma svoj koniec, unavili sa... Este trvalo niekolko dlhych predlhych mesiacov, co icjh mala uz vo vlastnej starostlivosti, co nariadi l sud, dokial sa jej deti k nej “vratili svojimi srdciami, dusami…” Ked svoj pribeh dohovorila, mal som slzy v ociach… nie myslim, ze som plakal. Nebo l som asi jediny, sal bol plny ludi z celho sveta, cez dvest o ludi, od nemeckych psychologov a psychiatrov cez dalsich odbornikov z Europy a USA az po asi dvadsat “zavrhnutych rodicov” z celeho sveta, ktory viac ci menje nemali moznost pristupu k svojim detom, alebo len za abnormlnych podmienok, bojujujicch o svoje zakladne pravo apravo deti na oboch rodicov… Ale pricina, co sposobila ten stav deti u Pamely – uz v tom obdobi na deti nemala vplyv, nebola, bola prec [otec deti], mohla sa vratit jej laska a laska deti k nej…

Adam bol dnes smutny, tvrdy… Vsetko, len nie stastny. Urcite nie len tie dve hodiny… Nina sa aspon snazila sem tam predo mnou predviest – je videt, ze je moja dcera ;-) – tak som s nou ako tak komunikoval – ale Adam nie. Nina sa stale na Adama so vsetkym obracia, co povie Adam, podla toho sa chova potom I ona… Adam je “kapo”, co povie, to plati. Rodic je nic. Nula. Vzduch. Bodka.

Adamovi som tiez z tej lavicky vzal flasu z vodou, co si nosily so sebou, odmietol predtym moju ponuku, ze mu ju budem nosit, pokial sa bude hrat… Na konci, uz ked sa rozlucili, som ju este mal v ruke, ani si nevsimol, ze mu ju uz nosim, zabudol na nu - tak som ho zavolal, a ukazal mu, ze ju mam, nech si pre nu pride… Paul s uz medzitiym rozpraval s Hankou, par metrov dalej, medzi strymi ocami, o tom, ake to bolo, takz e uz nebol u mna. Adam pribehol, bez slova si vzal flasu, a odbehol prec, k Nine… Necakam od neho tiez nic za sucasnej situacie. Mozem len utrpne pozerat, co sa stalo z mojich deti, ktore boli predtym za vzor dobre vychovavanych deti… Keby som mal tu moc, ako to zmenit, dam za to vsetko, aby sa tak stalo. Moja moc je cakat… Neviem na co, neviem ako, mozno viem trochu preco – ale viem, ze ziadna moc pravna, terapeuticka, psychologicka nemoze zvratit chovanie mojich deti uplne – pokial sa vo svojom postoji nezmeni Hanka a neukaze im, ze som ich otec, ako je ona ich matka… Inac bude trvat roky a roky a stat to utrpenie nasich deti v konecnom dosledku – pokial s anieco zmeni skutocne, nie len niekde na papiery, dokial, budu deti u nej... Pokial uz nebude neskoro v ich zivotoch.

Adamovi som dnes na zaciatku dal hokejovy casopis z CR Pro Hockey z Dec. 2001, ktory som mu kazdy mesiac kupoval a teraz postupne davam, najnovsi dostal hned pri prvom stretnuti, Nine som dal farebny obrazok psa, co tu namaloval nejaky umelec a ja som ho piratsky oskenoval z jeho pozvanky na vystavu, poslem vam ho, dufam, ze to pochopi, nepouzivajte to ale “na dalsie sirenie jeho copyrights”… Najkrajsi pes, akeho som kedy videl. Nina si ho vzala dnes, hned na zaciatku, ked som im to daval, zostala tvrda, bez radosti, neprejavila nic, aj ked viem ako ma rada vsetky farebne obrazky, ako ich rada sama maluje… To slovicko “dakujem” znova zabudla… Adam tiez… I tie moje obrazky, ked si prezerala predtym, co som pre nu cely rok 2001 maloval, bolo videt, ze ju zaujali… Preto som ich cely rok maloval, len preto, aby ich jedneho dna videla, ze som na nu myslel, nezabudol, ze boli pre nu a pre Adama, aj ked som nevedel, kde su, co robia, kedy ich uvidim, ci vobec este…

Moj stary otec z Cierneho Balogu, ked mal osemdesiat rokov, pri rodinnej oslave povedal, ze “mel jsem ve svem zivote vsechno..”, ze “je spokojen, ze muze v klidu zemrit…” Bol z Moravy, na stredne Slovensko sa prestahoval ked isiel “na skusy” v dvadsiatych rokoch… Bol to dobry clovek. Mal skutocne vsetko, poznal vsetko, ludia ho mali radi, dvakrat skrachoval od svojej dobroty pretoza ako sukromny masiar, reznik na dedine daval chudobnym ludom na borg, na sekeru, kedze nemali cim platit – az nakoniec nemal sam… Bol stastny, myslim, na konci svojho zivota, svoje deti vychoval, postaral sa o nich [jedna z nich je moja mama…] , ctili a vazili si ho, ako si on ctil a vzil ich, ich nazor… Ked mohol, podelil sa, kde mohol, pomohol, nie raz s nim ludia vybabrali, vyuzili jeho dobroty… Vazil som si ho, nieco mam po nom, nieco maju po nom nase deti… Minimalne budem po nom skoro plesaty… ;-) Ked som mal osem, desat, ukazal mi na bycikli vsetky krasy toho kraja v Slovenskom Rudohori, partizanske bunkre, kde bojoval… Prvykrat som si jeho sekerou zatal do stehna, ked som tajne rubal drevo hrajuc sa indianov so svojimi bratrancami… ked som mal sest a viac, “predaval som” s nim v jatke maso a udeniny a pocital mu faktury, ked som sa naucil nasobit viac ako jednociferne cisla o par rokov pozdejsie, kalkulacku sme este nemali… Co si budu pamatat moje deti zo svojej rodinej historie, od svojich prarodicov, ktorych nevidlei uz styri roky, ktori im posielaju prania kazde vianoce, kotre sa bud vracaju z adresy amerikej naspat, pokial ju niekdy vedeli odo mna chvilu – alebo sa k detom nikdy nedostali – ako mi to teraz povedali – ked s a ich pokusali poslat cez druhych prarodicov – hankinych rodicov? Co si budu pamatat? A preco to vsetko? Co im urobili moji ordicia, ze ich nemozu vidiet, pocut, ze Hanka neurobi nic preto, aby dvihli telefon, a zavolali im, aj ked som detom povedal, ze to zaplatim ja? I stari reodicia a ich prava su uz v zakone. V CR I medzinarodnom… je to cvsak len papier… deti mi nevedia odpovedat, ked s aich pytam. Ze nevedi, ci zavolaju, prosil som ich… Nevedia mi ani odpovedat naotzklu, preco sa tak ku mne chovaju, len povedia “You know”… Nie, neviem. Viem, len, ze sa spravaju tak, lebo musia, ale samy nevedia preco, len vedia, co im bolo povedane…

Dnes mam o polovicu rokov menej, ako mal moj stary otec, cez to vsetko mam pocit, ze “som mal vsetko”, ze “som poznal vsetko”, lasku I nenavist, bohatsvo I chudobu, bolest I radost, zradu I hrdinstvo, nezistnost I podraz, slzy I smiech… Ale necitim sa na to – na rozdiel od neho v jeho osemdesiatke -, ze by som tu uz nemusel byt, nemal byt, ze mam vsetko za sebou… - dokial nevychovam svoje deti, dokial este mozno neuvidim ich deti, ako sa na mna smeju z kolisky. Mam jedno poslanie na tomto svete, ktore mi bolo dane tym, ze som s plodil so svojou zenou, dobrovolne, vedome a vo vsetkej vaznosti a laske - nase krasne dve deti, aby “boli lepsi ako sme boli my…” Vsetko ostante plynie okolo mna, viac menej k mojej spokojnosti, tak ako ma v zivote cloveka, aj ked o nic ineho velmi uz neusilujem - nemam sa na co stazovat, mam zdravie, pracu, mozno jedneho dna znova I peniaze na vysoke skoly mojich deti… A Slnko mi vychadza kazde rano na oblohe… Len nemozem plnit svoje poslanie, ciel, prianie, sen ktore v sebe citim, kvoli ktoremu som tu od chvile, co som svoje deti videl prichadzat na svet drziac svoju zenu za ruku, ktoru mi krcovite drzala hladajuc v mojej ruke nieco, kvoli comu som tam s nou bol, co nemala sama… - ako je asi prianie a poslanie kazdeho z vas, kto ho uz mate, mali ste, ci budete mat pred sebou ohladommvasich deti… Kazdy sa na to tesi, pripravuje, snazi, robi, co sa da, aby v tom nezlyhal… Nikdy som toto svoje poslanie nezradil, ziadnym skutkom, za ktory by som sa mal hanbit… ano, urobil som chyby, dnes ich viem. Ale svojimdetom som bol vzdy verny v tom, co som pre nich robil, ako robil, robil s najlepsim umyslom… Dal im vzdy svoju energiu, celeho seba, dusu, srdce… Mam len jendu cestu, zostat na tej ceste I nadalej. Asi som to uz pisal, ale ja mam tie slova Dr. Martina Luthera Kinga Jr. rad, oslovili ma, ked si ma nasli pred rokmi [aj ked az dlhe roky po tom, co som ich mal uz u seba bez toho, aby som im venoval pozornost, rozumel im, pochopil, venoval sa im, aj ked som si to povodne Vianocne prianie mojho osemdesiatrocneho americkeho ucitela odlozil, dnes uz viem preco…]… “Hate cannot drive out Hate, just Love can Do so…” Nazvite to akokolvek chcete, zaradte do svojej skatulky, ma to vo svojom stite kazde nabozenstvo, kazda filosofia, v genoch kazdy clovek, veriaci ci neveriaci, anjel ci diabol… - v dusi kazdy z nas, svedomie nam to raz za cas kazdemu da ako volbu, ktoerej sa branime obycajne a uspesne ubranime… Ako by si skoncil M.L.K., keby Ta neboli zastrelili?

Juraj

PS: Pozoroval som Paula, ako som ho cakal, ako po skonceni sa rozprava s Hankou, co a ako... Hanka, tmave okuliare na ociach, plna usmevu, pohody, spolocensky sarm, v rukach kluce od nedaleko na parkovisku stojaceho Jeepu... I americania tu hovoria, ze to je drahe auto. Sem tam jej vsak rysy v tvari ztvrdli, ked sa jej nieco nepacilo, co jej Paul povedal, ako mi potom povedal, povedal jej nieco o tom, ako robi, ze by mala robit inac... Pozoroval som Hanku, citiac voci nej len lutost co robi, a preco robi a vidiac, ze si vobec nie je vedoma toho, co sa deje, ze maximalne len sem tam urobi, co jej niekto povie, lebo musi... ale ze v skutocnosti je od toho tak daleko, ako je kolobezkou na mesiac... Vcera ci dnes bol spln mesiaca mimochodom... Barbara Wasylenki povedala, ze sa este asi sama nespamatala z toho svojho rozvodu asi, ze sa tak sprava, co je jeden z najvacsich stresov v zivote. To mozem potvrdit. Radsej vyhoriet... Obycajne vraj viac "dostane ran" ten, kdo zostane opusteny, odideny, nez ten odchadzajuci, opustajuci. Nie. Najviac ran dostanu vzdy deti.